26. Martina Tarajová

Naša Maťa je veľmi priateľská. Hneď prvý deň som vedela, že celý rok s ňou bude jeden veľký zážitok! Svojich študentov berie ako rovnocenných, nie len ako ľudí, ktorých musí učiť. Na hodiny nám chystá zaujímavé aktivity a dá sa s ňou skvele porozprávať aj mimo vyučovania. Keď potrebujeme pomoc, alebo sa jej len chceme s niečím zdvôveriť, vždy nám rada poradí. A keď sa aj náhodou nájde na hodine nejaký výmyselník, rieši to rozhovorom a nie poznámkou.

Na hodinách geografie robíme často pokusy. No ten, o ktorom vám dnes porozprávam, bol náš úplne prvý.

"Ako súvisia oblaky s geografiou?" pýtam sa Mati. Ona, akoby to nič nebolo, odpovie: "Oblaky sú, náhodou, celkom dôležité! Tak napríklad: Predstav si, že si moreplavkyňa, a chceš oboplávať Atlantický oceán. Pozrieš sa na oblohu, ale nevieš ani len odhadnúť aké bude počasie! Čo potom?" "Zavoláš si meteorológa?" zavtipkujem. Maťa sa len zasmeje na mojom vtipe. "Nie. Stačí ti to len vedieť odhadnúť. A preto sa to dnes naučíme!" vraví nadšene. Niečo nám tam začne vysvetľovať o Stratukolumunimboch, alebo také niečo. JA si pamätám iba tie ľahšie názvy ako riasa a tak. Po nekonečnom rozprávaní o oblakoch Maťa povie: "Určite vás zaujíma, prečo ste si mali priniesť zaváraninové poháre." "Ideme zavárať uhorky?" vyhlási jeden z mojich "STRAŠNE" vtipných spolužiakov. Maťa sa na jeho poznámke len pousmeje a pokračuje: "Budeme si vytvárať svoje vlastné zmenšené obláčiky!" Všetci sa na seba nechápavo pozrieme. Ako chce zo zaváraninového pohára urobiť oblak?! Zrejme si všimne naše zmätené pohľady a začne vysvetľovať: "Nebudú to úplné oblaky. Len také miniatúry. Postup je úplne jednoduchý. Len na to potrebujem dvoch dobrovoľníkov." V tej chvíli sa v našej triede strhne trma-vrma, lebo všetci chcú byť "TEN DOBROVOĽNÍK". Nakoniec Maťa vyberie mňa, :-), a moju spolužiačku. Mali sme ísť do zborovne po ľad. To bolo pre nás niečo, ako tajná misia. V zborovni sme boli len pár krát, a to v sprievode učiteľa. Išli sme po úplne tichých chodbách, čo dodalo na dráme. Nakoniec to až taká dráma nebola. Zaklopali sme, zobrali sme ľad, vrátili sme sa do triedy. Všetko vpohode. Ale potom sme zistili, že nemáme dosť ľadu, a Maťa viac neurobila. Tak sa všetci museli uspokojiť iba s tromi kockami na viečku pohára. Všetkým nám nastriekala do pohára lak na vlasy, ktorý predstavoval všetko, o čo sa zachytáva para. Mali sme horúcu vodu a všetci sme s napätím čakali, čo sa stane. Potom Maťa zavelila: "Zdvihnite viečka!" Tak sme zdvihli. Zrazu z pohára vyšiel malinký obláčik. Bolo to super! Všetci to chceli robiť zas a zas! A potom nám došiel lak na vlasy. Nevadí. Veď aspoň sme sa zabavili! Potom sme sa začali rozprávať o tom, ako to vlastne vzniklo. Bola to super hodina, na ktorú nikdy nezabudnem!